Snehulienka s dušou bojovníčky

Vstúpila som do obytného domu a otvorila mi sympatická tínedžerka. Snehulienka s nezábudkovými očami. Začali sme sa zhovárať a ja som zistila, že si toho prežila oveľa viac ako mnoho jej rovesníkov. Sama však tvrdí, že ju to zocelilo a neľutuje... Ten pomyselný rozprávkový koniec napokon prišiel, ale nebolo to jednoduché. Sabínka, ako sa naša pastelková hrdinka v skutočnosti volá, sa narodila s vážnymi očnými diagnózami. Na jedno oko nevidí a na druhé veľmi obmedzene. Nos „zdobili popolníky“ a ona nastúpila do bežnej základnej školy, ktorá ju však odmietla integrovať.

priznáva Sabínka. Oporu, žiaľ, nenašla ani v spolužiakoch, naplno pocítila, čo znamená, že deti vedia byť kruté.

Sabínkina mama sa rozhodla situáciu riešiť. Šťastná náhoda chcela, že sa dozvedela o Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska (ÚNSS), presnejšie o Krajskom stredisku ÚNSS v Trnave a veci dostali rýchly spád. Sabínke poradili s vhodnými kompenzačnými pomôckami, pomohli s kompletizáciou potrebných dokumentov, žiadosťami a veci sa začali posúvať správnym smerom. Tunajšie pracovníčky Sabínke pomohli získať počítač so špeciálnym zväčšovacím programom a elektronickú čítaciu lupu. Podali žiadosť na úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ten im vyhovel a pomôcky zafinancoval. Nie však v plnej výške. „V Únii mi opäť pomohli, podali sme žiadosť do Programu individuálneho darcovstva na dofinancovanie a vyšlo to.“ Dnes už Sabínka plnohodnotne využíva počítač aj špeciálu lupu. Môže sa bez problémov pripravovať do školy. Mimochodom, z podpriemernej žiačky je dnes jednotkárka. Najväčšiu radosť však má z toho, že sa mohla vrátiť ku knihám. „Čítam veľmi rada, nemám vyhranený vkus, kniha ma skrátka musí zaujať a vďaka novej lupe sa môžem začítať do množstva príbehov,“ hovorí a oči jej žiaria.

O chvíľu však zvážnie. „Veľmi rada by som sa poďakovala pani Zuzane Morávkovej, sociálnej pracovníčke z Krajského strediska v Trnave, ktorá mi veľmi pomohla. Zmenila mi život. Povedala mi o Základnej škole pre nevidiacich a slabozrakých v Bratislave a pomohla mi aj s prestupom. Tam je to úplne o inom. Učitelia sa nám venujú, máme veľa pomôcok pre slabozrakých, ideme iným tempom.“ Zo zakríknutej slečny, ktorú deptali spolužiaci i učitelia, je odrazu rozžiarené a sebavedomé dievča. „Šikanu, aj všetko, čo bolo v škole, beriem ako skúsenosť. Viem, že ak by sa mi to opäť stalo, už by som reagovala inak. Už sa nedám. Predtým som sa rozplakala, dnes by som za seba bojovala. Vysvetlila by som im, že za svoj zrak nemôžem a nie som jediná, kto má takýto problém a rozhodne to nie je niečo, za čo by som sa mala hanbiť,“ dodáva odhodlane slečna, ktorej veľkým snom je byť spisovateľkou a napísať raz o svojich skúsenostiach knihu.